JAMU v Brně - O nás - Historie JAMU - Čestní doktoři - Prof. Emília Vašáryová - projev při převzetí čestného doktorátu

Prof. Emília Vašáryová - projev při převzetí čestného doktorátu  

Pán rektor, dámy a páni, vážení prítomní!

Najťažšie v hereckom povolaní je dostať dobrú rolu. Dobrá rola je výzva, zodpovednosť aj povinnosť, nezradiť dobrého autora a odvďačiť sa mu za príležitosť prácou, ktorá vyčerpá hercove možnosti. Aj pokus, byť dostatočným partnerom, aj pokorne sa odovzdať službe umeleckému dielu, ktoré už dokázalo svoje kvality. V dobrých hrách a v dobrých rolách býva skrytá úplná, matematicky presná a jemná emocionalita, ale aj IQ každej postavy. Je to zaujímavé, dostať možnosť postupne vyčistiť a otvoriť pred divákom - veľký ťah ľudského života, ktorý vyjadrí aj hlboký cit aj dôležitú myšlienku, ale je hlavne vytvorený hercom cielene a presne. Ťah ako stopa, ktorú rola počas predstavenia zanecháva, ťah ako silueta roly, kvôli ktorej je potrebný aj odstup aj pohľad zhora - kontúra, nie len ako obraz, ale aj predstava, naplnená emocionálnym a intelektuálnym jadrom, ktoré mi ponúka autor. „Jadro, alebo zrno - ako bod vnútorného napätia, z ktorého sa už dá vykonštruovať plán celej dobre napísanej roly." (To hovorí a radí hercovi ruský režisér Anatolij Efros.) Áno, môžem v celom živote roly zobrazenom v divadelnej hre nájsť práve ten smelý jedinečný ťah, ktorý mi pomôže charakterizovať a individualizovať, a tak vytvoriť originál. Moju Ranevskú, moju Ritter, moju matku Guráž. Originálna stopa. Veľký ťah, ktorý by som mohla prirovnať k ťahu veľkého majstra výtvarníka. Pri používaní prostriedkov, ktoré má k dispozícii herec, by to mohol byť napríklad charakteristický pohyb, alebo spôsob dikcie, určitý znak, ktorý vedome používam, vedome občas opakujem, stopujem v priebehu divadelnej hry, a tak sa vlastne pripomínam divákovi. Ťahám diváka so sebou, alebo chcem ťahať, po čistej linke picassovskej holubice. Dobrá rola je výzva.

Keď je v priebehu niekoľkých rokov takýchto dobrých rolí viac, je šťastie, keď stretne herec dobrého kvalitného režiséra. Spolupráca s dobrým režisérom znamená pre mňa predovšetkým režiséra, ktorý je nespokojný s tým, čo mu ponúknem, ktorý ma neustále provokuje, zároveň mi dôveruje a je ku mne úprimný a otvorený. Okrem toho je šťastie, ak má herec aj dobrých partnerov. Bez nich to nejde. Sám nezmôže nič. Divadlo sa bez vzájomnej dôvery a priateľstva robiť nedá. Nedá sa predstierať v celom tom umelom zdanlivom svete divadla. Ale možno najdôležitejšie pre herca je „udržať rovnováhu", pokúšať sa, či ešte vydrží nepadnúť do jamy, v ktorej si sedí spokojné, herecké, „remeselné ja", spolu s pani rutinou a šmírou, spolu so všetkým tým, čo si už v predošlých rolách vyskúšal, s čím už prípadne mal úspech. „Udržať rovnováhu" - ako schopnosť zabudnúť na všetko, čo bolo - „zotrieť sám seba" a začať a premyslieť a domyslieť všetko odznovu, od začiatku do konca. Vytvoriť hlavný nový ťah každej novej roly. Charakterizovať inými výrazovými prostriedkami, používať iné gesto a čo je najdôležitejšie a čo sa nemení - dôkladná analýza textov. Najväčšou zradou na autorovi by bolo, keby herec všetky role povyzliekal z kostýmov a účesov a hercovi by zostala na javisku len jedna a tá istá rola v rôznych textových obmenách.

Najťažšie je presvedčiť diváka, ale najmä kritika, ktorý už dopredu vie, ako sa má taká dobrá, známa rola hrať a ako má vyzerať. Podľa môjho názoru riešení je toľko, koľko hercov, v mojom prípade herečiek, bude riešiť tú istú úlohu, bude hrať tú istú divadelnú postavu v rôznej režisérskej koncepcii. Žiadne defi nitívne riešenia neexistujú. „Toto nie je Ranevská," povedala mi moja priateľka, bývalá naša členka divadla, ktorú mám veľmi rada. „Prečo si taká frivolná? Veď ona nebola pobehlica, najmä v tej scéne s Peťom, prečo to tak zvláštne hráš na začiatku, pri príchode, že sa zdá, že je opitá alebo nadrogovaná, že nevie kde je. Veď Čechov vie kde je, je v detskej izbe a plače a raduje sa, že je doma. Ona je čistá, ale nešťastná."

Ťažko na to odpovedať. Áno, nešťastná určite je, možno čistá, možno skazená, ako o nej hovorí brat Gajev. Mne sa zdá, že keď Ranevská prichádza, vo svojom prvom výstupe, na javisko, prichádza už ako nemocný človek, ktorý pozná svoju „diagnózu" - smrteľnú diagnózu. A celá hra je o tom, ako sa ešte drží, ako neverí „diagnóze", ako dúfa, že sa možno všetko zmení, že sa hádam vylieči. Ako nechce priznať, ani sama sebe, že vie veľmi dobre, že je v rodnom dome naposledy, že sa prišla rozlúčiť. A môj hlavný ťah spočíva v tom, že chcem divákovi ukázať, ako táto silná žena, silná zlomená žena, hrdo, ale z posledných síl bojuje so svojou chorobou, ako chce zabudnúť, aká je pritom niekedy aj smiešna, aj trápna, bezmocná. Neprišla nariekať a sentimentálne sa ľutovať. Prišla si ešte nad svojím hrobom zatancovať. Bezmocný odpor, bezbranný boj, ktorý zvádza sama so sebou, šibeničný humor.

Siluetu Ranevskej - teda ťah, ktorý ju bude charakterizovať, som si našla až po aranžovaní mizanscén v treťom dejstve. Pre mňa je tretie dejstvo hry Višňový sad kľúčové, tam aj Ranevská mimo iného hovorí: „Dnes sa rozhoduje o mojom osude," tam je aj dialóg Ranevskej s Peťom, dialóg, ktorý mi pomohol pochopiť, ako budem Ranevskú hrať. V treťom dejstve, počas bálu, niekoľkokrát tancujem a spievam kúsky cigánskej balady. Dvíham ruky hore nad hlavu, v tanečnom geste. Vymyslela som si, že práve tanečné gesto, toto konkrétne tanečné gesto, bude povrázok, na ktorom budem diváka predstavením so sebou ťahať. A tak, cielene a presne, v istých situáciách počas hrania dvíham ruky nad hlavu, akoby som si chcela zatancovať, alebo len chcela premáhať pohybom a spevom všetko, čo viem, čo nechcem počuť, prehlušiť sama seba. Na konci hry, pri odchode, je to už len chabý pokus, ešte posledný raz zdvihnem ruky a padám, našťastie do náručia brata, ešte chvíľu, nie, do hrobu.

V hre Thomasa Bernharda Ritter, Dene, Voss som zase dlho nevedela nájsť dôvod, prečo Ritter, postave, ktorú hrám, vypadne kamienok z topánky. Tak to predpisuje autor. Zdalo sa mi, že to je len jeden z jeho milých autorských „žartíkov", ktorých je v hre veľa. Keď mi ale režisér ponúkol do topánky „velký oblázek" namiesto malého kamienka a pohár plný „oblázků", do ktorého si aj „oblázek" z topánky odkladám, rozhodla som sa, že práve „oblázky" mi pomôžu na scéne, stanú sa mojimi partnermi. Rozhodla som sa, že pomocou etud, ktoré si vypracujem, pomocou „oblázků", budem mať uľahčenú situáciu na javisku.

Budem sa ich dotýkať vždy, vo chvíľach najväčšej samoty, najväčšej opustenosti, zúfalstva. „Oblázek" - kameň je pomocníkom na schladenie nešťastnej hlavy, rozhorúčeného čela, „oblázky" sú pomôckou na vyjadrenie hnevu voči bratovi, keď ich hádžem do neho. Zvuk padajúceho kameňa pointuje vety, tri kamene v mojej dlani sme my traja súrodenci. Keď ich žmolím, všetky tri v ruke, škrípe to a spôsobuje aj bolesť na mojej ruke.

Tri kamene - dve sestry a jeden brat. 3, 2, 1. To sú čísla najčastejšie používané v Bernhardovom texte. Aj princíp dialógu je taký. Jeden herec sám na javisku, druhí za javiskom, alebo dvaja spolu, dvaja spiknutí proti jednému, ktorý nie je na javisku, alebo traja pohromade a každý jeden sám, úplne sám. Ritter, Dene, Voss. Určite jeden z najťažších textov, na akom som dostala možnosť pracovať. A za to som vďačná.

Hrám a hrala som v posledných rokoch niekoľko žien, z ktorých každá prišla o svoje dieťa, alebo svoje deti. Moje ľudské a herecké možnosti sú obmedzené. Mám len jedno telo, jednu dušu, jedno srdce. Záchranným pásom je na prvom mieste autor, potom režisér, 13 ktorý má trpezlivosť a ktorý rešpektuje, že mám pred sebou dlhú cestu, po ktorej musí so mnou kráčať. Potom môj partner, moji partneri na javisku, ktorých sa musím držať ako kliešť a s nimi vytvoriť nové situácie a momenty nešťastnej ženy, zúfalej matky, ktoré sa nebudú podobať ako vajce vajcu, tým momentom zúfalej matky a nešťastnej ženy, ktorá stratila dieťa, z iných hier.

Ale najmä rozbor, analýza textu. Ak hľadám zmysel scén a charakterové vlastnosti, musím si všetko objasniť a urobiť „zákonitým" ja sama pre seba. Lebo ak nerozumiem prvej vete a prvým stranám v hre, ktorými komunikujem s partnerom a divákom, na ďalších stranách sa už začnem hanbiť a nevidím dôvod mojej existencie na javisku. Moju prítomnosť a dôvod, prečo hrám práve túto rolu, musím obhájiť. Môjho Čechova, môjho Brechta, môjho Bernharda.

Nerada čítam divadelné hry, neviem to odôvodniť. Zvyčajne čítam veľmi povrchne, možno je tomu na vine dialogická úprava textu. Je to čudné, ale priznávam, že je to tak. Až keď hru prečítam viackrát a viem, že sa jej musím venovať, začína to byť pre mňa literatúra. V prvej fáze, čím viac čítam, tým viac nastupuje pocit nejasnosti, zložitosti, nemožnosti cítiť a postihnúť psychiku človeka, ktorý mi je zatiaľ vzdialený. Všetko je zakryté hrubou dekou. Aby som sa dostala pod deku, počúvam pozorne dobrého dramaturga a režiséra, chcem vedieť čo si myslia, čo chcú, kvôli čomu táto hra a prečo práve teraz, ale neskôr je prvoradý môj vzťah, môj rozbor, moje zažitie roly. Toto je začiatok mojej analýzy textu a aj spoločného výkladu hry - všetko ostatné by už malo tento pohľad a tento názor tlmočiť. A zrazu je dôležité každé slovíčko, moment objavenia psychologického jadra a aj skúmanie možností, ktoré by ho napomohli zviditeľniť - ústredný motív, cieľ, spoločné smerovanie. Prácne skladanie fragmentov, čriepkov, premýšľanie o tom, ako pomôcť základnej myšlienke inscenácie a pri tej príležitosti uplatniť 14 seba a svoje schopnosti. Neviem budovať postavu, ktorá nemá oporu v texte, je to otázka prístupu. Príčina a následok - mechanizmy, ktorým som podriadila moje profesionálne počínanie. Možno tento druh divadla je už minulosťou, možno je len kuriozitou, ale dúfam, že má právo na existenciu.

Pochopiť to hlavné, čo sa skrýva za piatimi, dvadsiatimi vetami, to hlavné, ktoré spočíva vo vystihnutí čo všetko treba tomu hlavnému podriadiť, pri ktorej vete treba zastať, prečo je aj mlčanie na chvíľu dôležité, akoby vysvetľovalo dôvod predošlej vety. Prečo niektorými vetami treba prejsť, akoby len tak. Ak postupujem týmto spôsobom, pripravujem si možnosť, že nebudem hrať predovšetkým o sebe, seba a mnohokrát aj len pre seba, ale za seba.

Po dôkladnom prečítaní „Krehkej rovnováhy" som pochopila, že Edward Albee tak, ako vo „Virginii Woolfovej", znovu až do krvi a kostnej drene rozoberá vzťahy medzi manželmi, vracia sa k nevere, k alkoholizmu, samote, smrti dieťaťa, samote, ktorá prichádza pomaly s rokmi, ako smrť, číha na človeka, na neschopnosť komunikácie, na generačný problém, na otázku priateľstva, to všetko som pochopila. Ale moju Agnes, teda Agnes, som pochopila veľmi málo. Zdalo sa mi, že hra je asi zle preložená, že Agnes hovorí jazykom, ktorému nerozumiem, vetami, ktoré nekončia, komplikovanými súvetiami, ktoré zahmlievajú zmysel.

Potom nasledovala fáza, v ktorej som hľadala zdôvodnenie v istej psychickej poruche, kvôli ktorej Agnes vetu začne, ale myšlienku nedokončí, uvažuje zas o niečom inom, aby sa zase vrátila k nedokončenej vete, a do toho všetkého sa stále miešajú slová „jesenný súmrak". Hovorím o prvých stranách Albeeho hry. Tam je napísané, že Albee venuje hru Johnovi Steinbeckovi a jeho manželke. Prečo Steinbeckovi? Prečo jeho manželke? Bolo mi jasné, že ak počas týchto prvých strán textu nenaviažem kontakt s divákom a nevyjasním 15 základný význam viet, divák ma neprijme a sedemdesiat strán textu budem chodiť po javisku ako cudzinec.

Začiatok je dôležitý. Ak ponúknem falošnú hru, pravidlá sa znejasnia, a ťažko potom hovoriť o živote, o skúsenosti starnúcej ženy, o tom, že aj sami sme príčinou toho, ako sa nám život uberá, ale aj život sám nás melie, osud je neúprosný, a že jedno s druhým súvisí, a my sa s tým musíme vyrovnávať. Lebo aj o tom je Agnes a Albeeho hra. Myslím si, že preto, že je tak úporne a nemilosrdne napísaná v charakteroch postáv, že práve preto priťahuje diváka a nie je mu dlho sedieť v divadle, viac ako tri hodiny.

Pochopiť prvý dialóg, pochopiť ako a prečo žena a muž (Agnes a Tobias) kráčajú proti sebe a stále spolu štyridsať rokov, prežili už všetko, aj smrť milovaného syna, už je každý sám, pritom stále spolu, irónia, múdrosť z prežitého, nešťastie, psychická labilita, všetko je prítomné, aj humor, ale prečo Steinbeck a prečo „jesenný súmrak"?

Asi tri týždne pred premiérou som náhodou zapla televízor, piaty kanál francúzskej televízie, a tam bežal dokumentárny fi lm z odovzdávania Nobelovej ceny spisovateľovi Johnovi Steinbeckovi. Zvláštna náhoda. Ku koncu fi lmu hovorí pani Steinbecková o smrti svojho manžela, o jeho poslednej chvíli. Hovorí, že si želal, aby ho vyniesli na terasu domu, kde bol úžasný pohľad na zapadajúce slnko nad morom. Bola jeseň a Steinbeck sa pýta svojej ženy - píše na papieri, lebo nevedel hovoriť, čo si myslí, ktoré boli ich najkrajšie chvíle v živote. Pani Steinbecková odpovedá: „Hollywood, New York?" Steinbeck krúti hlavou a z posledných síl píše slovo „Summerset" - chvíľa, keď zapadá slnko, nádherne žiaria listy jesene, keď prichádza pomaly zima a po nej príde jar. Ale aj chvíľa, keď je ešte svetlo a prichádza noc, pomaly, ale možno aj naopak, keď sa noc mení na deň, ale je ešte tma a začína svitať. Chvíľa, keď niečo začína aj končí, aj metafora o jeseni života, keď ešte nie sme celkom na konci, ale už máme menej pred sebou ako za sebou. „Jesenný súmrak". Možno Albee pomocou Steinbecka hovorí aj o tom, že napriek všetkému práve tá chvíľa lásky a porozumenia, krásy a hrôzy, odchádzajúceho slnka, nádeje, že vyjde znova, nás drží pri živote a pre nás v živote znamená najviac.

Dokumentárny film mi, náhodou, pomohol pochopiť, prečo „jesenný súmrak" a ako má vyzerať môj prvý pohľad na javisku, môj prvý dialóg. Agnes je šťastná, plná obdivu, že „slnko zapadá a krásne žiaria farby jesene". Chce byť v tejto chvíli šťastná. Chce mať pri sebe svojho muža, myslí na mnoho vecí, ktoré v živote prežila. Chce na všetko súčasne zabudnúť, preto sú jej myšlienky nekonečné, lietajú a preskakujú z témy na tému a bilancujú tak, ako bilancoval Steinbeck krátko pred smrťou, zoči - voči „jesennému súmraku".

Toto je kľúč, ktorý som si vymyslela, či už je pravdivý alebo nie, približný alebo nie - pre mňa však určujúci. Pomáha mi prežiť večer na javisku s Albeeho Agnes toto moje tajomstvo. Pomáha mi zahrať aj posledný monológ, ktorý sa mi zdal už skoro zbytočný. V ňom Agnes hovorí o tom, že končí noc, je úsvit, začína sa deň, vracia sa krehká rovnováha a ja zrazu chápem súvislosti, viem o čom hovorím a dúfam, že aj divákovi pomôžem pochopiť moje smerovanie, môj cieľ, moje zdelenie, ale aj Albeeho posolstvo, že takto alebo podobne je to s našimi životmi. A takto je to aj so životom jednej starnúcej ženy. Svetlo, tma, zúfalstvo, nádej a viera. Viera, že je tu svetlo, že sa v živote dá niečo zmeniť, že v každom prípade končí noc a nastupuje deň, ale aj to, že perpetuum mobile ide ďalej, že taký je život.

Emília Vášáryová